Môj ultra debut na Javorníckej 100-ke

1
838

Všetko sa začalo celkom nevinným mailom od Jančiho Hrčku a ešte nevinnejšie znejúcou otázkou: „Čo tak skúsiť spoločne zabehnúť 100-ku?“ Nakoľko on už ich má zopár úspešne odbehnutých, moja prvá myšlienka bola: „Kľudne choďte, toto je však nad moje sily..“ . Lenže chrobák pokušenia sa celkom solídne začal udomácňovať v mojej hlave a pomyselná hodená rukavica mi stále mávala pred očami…

Je to výzva a veľká. Počas posledných pár mesiacov sme spolu s priateľmi behúňmi bez „následkov“ pobehali zopár 50-kilometrových behov (Bánovská 50-ka 2x, Letecká 50-ka a Vojenská 50-ka) a naozaj som bola presvedčená, že v priebehu uplynulého roka som posunula hranice svojich možností dostatočne ďaleko a k svojej spokojnosti a zrazu toto… Jeden mail, jediná otázka a na konci – VÝZVA !

A hoci prirodzená reakcia vlastného komfortu kričí okamžité „NIE“, pred očami vyskakujú otázky: Za aký čas by sa dala zvládnuť Javornícka 100-ka? Dokážem vôbec odbehnúť 105 km s prevýšením 4480 m? Rátam, kalkulujem… ak by som sa náhodou zbláznila a šla, musím to dať do 20 hodín, inak to bude čistý mordor. Najdlhší doposiaľ odbehnutý úsek bol 57 km za cca 8 hodín a  teraz to isté krát 1,842 ..

„Ak pôjdeš, pôjdeme ako partia spolu, nikto tam nikoho nenechá..“ – znel prísľub pôvodcu a páchateľa tejto akcie a toto bol dôvod, kvôli ktorému som do toho šla.. O tom, že svoje slovo dodržal, ako sa na chlapa patrí, snáď písať nemusím…

Pár dní pred akciou sme žhavili maily s témami, čo na seba, čo do seba pred stovkou, čo vziať, čo nebrať, ako nenosiť zbytočnosti, lebo každý gram naviac je ako kilo po desiatkach kilometroch.. koľko vody, koľko cukru, koľko tuku, horčík, kŕče… kolotoč otázok, trpezlivých odpovedí, plánovanie odvozu, štartu, vlaky, logistika.. A prišiel deň D a ja si skrehnutými a roztrasenými rukami pripínam na hruď číslo 132, ktoré bude mojou identifikáciou na najbližších XY hodín.. Pred štartom nervózny úsmev na fotke a bum..

ani sa nenazdáme a studená Čadca vypúšťa stádo behuchtivých bláznov do náručia rozblatenej kysuckej divočiny… Netrvá dlho a „rýchliky“ nám definitívne ukazujú chrbty a my s pokorou a rešpektom k štreke pred nami krotíme napenený adrenalín kolujúci v žilách, v snahe neprepáliť tempo hneď na začiatku, lebo telo si pamätá a do cieľa je naozaj ďaleko.. Čo je to vlastne ďaleko a ako silno to bude bolieť, zatiaľ netuším.

Ja a Pali sme ultra uchá, ktoré prvýkrát skladajú skúšku vytrvalosti a vôle na svojom prvom viac ako stokilometrovom behu. Sprevádza nás Braňo Filo – slovenský Krovák, ktorý sa s ľahkosťou afrického vytrvalého lovca dokáže presúvať neskutočné vzdialenosti bez akýchkoľvek známok únavy a opotrebenia (ako to robí, stále neprezradil), potom Janko Hrčka, vyzbrojený jemu vlastným pokojom a rozvahou, zásobený dostatočne dlhým a bohatým demo-geograficko-prírodovedným výkladom,

ktorý má odpútať našu pozornosť od silného diskomfortu na najbližie hodiny a v neposlednom rade Jožko Števula, ultra bežec, ktorý behá, len keď sa mu chce a rozhodne sa pre nejakú stovečku..Tú si potom v tichosti a bez reptania odmaká, aby zase mohol ultra hybernovať do ďalšej stovky . Pali Struhár – dotóre, filozof, humanista a skvelý priateľ v jednom – nikdy nepokazí žiadnu zábavu

a jeho ruksak preplnený sladkosťami je zárukou, že v prípade poblúdenia v divočine prežije naša partia úplne s prehľadom i týždeň bez akéhokoľvek strádania . Zostava ako vyšitá a ja jediná ženská v partii so štyrmi bodyguardami.. Má to svoje výhody – nenechajú ma zožrať medveďom, v prípade zlomenej nohy ma zvládnu odniesť do bezpečia a svoje tempo vždy prispôsobia môjmu. Sú proste skvelí.

Kilometer za kilometrom odsýpa a moje hodiny to registrujú tichým pípnutím. Nálada je skvelá napriek začínajúcemu dažďu a faktu, že kysucké kopčeky za posledné týždne popili vody už habadej a viac nevládzu… Blato je úplne všade, na zvažniciach, v lese, na poľných cestách a keď nie blato, tak stopy po traktoroch a lesných strojoch zaliate vodou.. Krajina tisícich jazier sťa Fínsko.. Nič, s čím by sme nepočítali. Tenisky premočené takmer od prvého kilometra a v duchu ďakujem za cenné rady, natrieť vazelínou chodidlá, aby dlhšie odolávali vlhkosti.

Nohy lietajú kade-tade, takže si Pali vyrobil zábavku a sólové letecko-balansujúce kreácie začal hodnotiť stupnicou ako pri krasokorčuľovaní.. „Známka 8,6 , nabudúce trochu dolaď ruky.. „ a podobné hlášky lietajú vzduchom a držia našu náladu vysoko v oblakoch. Bežíme roviny a kopce dolu a pri stúpaní automaticky prechádzame do chôdze, lebo tak znel rozkaz od šéfa výpravy .. Nevyplytvať energiu v kopcoch, lebo ťa to zbytočne vysilí a rýchlostný dopad na výsledný čas je zanedbateľný. Radi poslúchneme a kocháme sa krásou okolitej prírody. Na Kysuciach zúri jeseň v plnej paráde a sfarbuje lesy do zlato-červena. Keď sa konečne hmla z dolín rozostúpi, ponúka nám výhľady na čarokrásne lazy s utešenými domčekmi, čupiacimi v lone čistej prírody. Vtedy začíname ochkať a vzdychať, že takto by sme si vedeli predstaviť žiť i natrvalo..

Plééésk !!! Moje nohy si vybrali každá iný smer a ja za uznanlivého pokriku zvyšku výpravy pristávam na zadku v hlbokom blate. Pád do mäkkého, no mokrého a hustého nezachránili ani ruky .. A Pali skríkne „9,6 lebo som to nevidel celééé! „… no nezabi ho … Našťastie prameňov na okolí je dostatok, tak sa umývam v ľadovej vode, no načo chodiť do Teplíc, keď tu je všetko grátis..

To, čo nás posúva vpred, je predstava, čo nás čaká na najbližšej občerstvovačke, lebo – čo vám budem hovoriť – sú to hody pre mäso- i bylinožravcov i pre pa-žravcov.. A hoci som sa strojila prežiť túto stovku prevažne na sacharidoch; tak, ako som bola zvyknutá z päťdesiatok, zrazu moje telo povedalo, že nie a teraz mi daj chlieb s masťou a soľou.. Tak do seba valím hneď tri krajčeky, veď načo trocháriť, čo ak sa stratím a pre istotu ešte oriešky a teplý čaj… Doplníme tekutiny do hydrovakov a s bruchom plným a spokojným vybiehame v ústrety ďalším kilometrom. Páčia sa mi názvy osád a lazov pomenovaných podľa rodín, ktoré tam žili , či stále žijú.. Belajky, Klimkovci, Mičekovci, Solíkovci, U Lovásov, U Melocíka… Čas plynie a ja sa snažím veľmi nesledovať počet km, ktorý je pred nami, rovnako ako čas, ktorý sme strávili behom.. Veď načo aj. Heslo dňa: „Ideme to prežiť“.

Na K4 (4. kontrolný bod, 50-ty kilometer Semeteš ) chlapci do seba nadolujú cestovinu so všetkým, čo im bohatý stôl a milá dobrovoľnícka obsluha ponúkne.. Skutočne skvele zásobené fresh pointy s množstvom tekutín (kofola, čaj, iontové nápoje, káva, čistá voda), ovocia, orieškov, chlebíkov s rôznymi nátierkami, koláčov.. proste všetko, na čo si len spomenieš.. Len aby to žalúdok po takej záťaži zvládol. Lebo prijať dostatok energie a tekutín je alfou a omegou úspešného ukončenia ultra behu. Hádžem do seba dva koláčiky, zapíjam horúcim čajom a preventívne schrúmem tabletku magnézia, veď chlad, vyčerpanosť a neustála vlhkosť je ideálnym spúšťačom kŕčov. Energia doplnená a hor sa na ďalšie výzvy. Píšem domov krátku správu, že sme všetci OK a po 50-tom kilometri pokračujeme ďalej. Nech sú v kľude .

Šesťdesiatka sa nesie v znamení začínajúcej pichľavej bolesti ľavého kolena (presilenie z kopcov a neustále balansovanie v šmykľavom teréne si vyžiadalo svoju daň). Pali to zachraňuje elastickým obväzom, no mňa to značne spomaľuje a bolí to ako čert hlavne pri zbehoch.. Na sedemdesiatom km mi v hlave vŕta červík pochybností, či toto nie je znamenie ukončiť začaté dielo a nechať chlapcov pokračovať samých, aby som ich príliš nebrzdila.. Radikálne odmietajú, tak siaham po paralene, čo mi má na chvíľu uľaviť.. Ten pocit, akoby vám niekto vrazil do kolena šrobovák.. a behaj s tým.. Hardcore.. je to skúška. Zdravý rozum sa bije s emóciami, a je mi ľúto zahodiť šancu, keď sú takmer 2/3 mordy za mnou. Slnko zachádza a my vyťahujeme čelovky, bundy, lebo sa značne ochladzuje a horský hotel Fran je ponorený v tme okolitých hôr. Nechcem sa vzdať. Človek vydrží všeličo, keď je hlava správne nastavená, no otázka je, aké budú následky môjho rozhodnutia, ak budem pokračovať ďalej. Riskujem zranenie a som si toho vedomá. V tme je pohyb omnoho zložitejší a sliepňavé svetlo čelovky je príliš málo v tak náročnom teréne. Okrem boľavého kolena sa cítim celkom fajn, energie mám dostatok, vyčerpanosť necítim. Idem ďalej. Päť nasledujúcich km v miernom teréne a po kvalitnej lesnej cestičke sa mi darí bežať. Nálada je späť. Dokážem to.

Potom výstup na Malý Javorník, boľavý zbeh a znova stupák na Makytu.. Nohy sa trasú únavou a bolesťou, ale ja mám hlavu čistú a odhodlanú. Dnes dám svoju prvú stovku. Lebo chcem, lebo som sa tak rozhodla.. 90-ty kilometer bolí preukrutne, pretože zbeh z Makyty je strmý a nemá konca-kraja. Čo by som dala za to môcť ešte stúpať hore! Sama neverím tomu, čo mi behá v hlave.. Slzy mi stekajú dolu tvárou a tepy mám snáď 200, lebo sa snažím predýchať bolesť. Deväťdesiaty štvrtý kilometer a posledná občerstvovačka v Beňadine (symbolika ako vyšitá – do cieľa nám ostáva 11 km, čo je moja denná tréningová dávka).

Chalani do seba ládujú šošovicovú polievku, no mne nič nechutí, len z povinnosti si vezmem kúsok osúcha a zapijem čajom, aby som sa zohriala. Tuším, že pre dnešok je už dobehané. Posledných 11 km sa nesie v znamení rýchlej chôdze a náročného zostupu z Beňadina do Lysej pod Makytou. Už som zmierená so všetkým a nech sa deje čokoľvek, viem, že i vďaka úžasnému prístupu chalanov, ktorí mi pomáhali na trati, tento pretek dokončím. Viete si predstaviť tú radosť, keď konečne vidíme posledné metre nekonečného žľabu plného šmykľavého blata, kamenia a vody a začujeme štekot psov z Lysej..

Asfalt.. občas nenávidený a teraz s radosťou vítaný. Posledný km po obci a s pocitom neskonalej úľavy a radosti hor´ sa do cieľa pri miestnej základnej škole. Fotka vo finishi, odčipovanie, diplom, sprcha, ktorá zmýva tony blata a potu po posledných 18 hodinách a 34 minútach..

Ďakujem – Šéfovi hore za to, že nám doprial v poriadku prežiť túto parádu a za fajn počasie .

Ďakujem – Vám chlapci – Braňo, Janko, Joži a Paľko – bez Vašej podpory by som to nezvládla.

Ďakujem – organizátorovi za možnosť vidieť kus nádherného Slovenska po vlastných nohách, za skvelú logistiku a dokonalé vyznačenie trasy, ktoré nám nedovolilo poblúdiť ani v tme.

Ďakujem – mojej milovanej rodinke za to, že ma pustili splniť si jeden z tajných snov a držali palce.

Ďakujem – obetavcom na občerstvovačkách, ktorí sa o nás úžasne starali…kŕmili naše bruchá kalóriami a srdcia milým a dobrým slovom uprostred ktorejkoľvek dennej či nočnej hodiny.

Ďakujem – všetkým, ktorí povzbudzovali, držali palce a posielali energiu na diaľku.

Ďakujem – svojej tvrdohlavosti, lebo vďaka nej už nie som ultra zajac ..

ZDIEĽAŤ

1 komentár

  1. pri citani som sa vratil do septembra 2013 kedy som so slovenskym krovakom / branom a jojom absolvoval svoju prvu a zatial poslednu (ponitriansku) stovku. bez podpory tychto dvoch partakov by som do ciela urcite nedokracal a rad na tento pretek spominam.

Pridaj komentár

Predchádzajúci článokPREMIÉRA FILMU MEČIAR V TAJMS CINEMA
Ďalší článokSpievankovo a kráľovná harmónia aj na plátne kina TAJMS CINEMA
V regionálnych novinách TAJMS som zodpovedný za celú tímovú prácu redakcie. Píšem a pripravujem informačné články z bánovského regiónu, reportáže a rozhovory z terénu, firemné advertoriály, komentáre, stručné aktuality, ďalšie PR materiály, ktoré si zákazníci žiadajú.