Rozhovor s Jurajom Snopekom, spoluautorom knihy Ako zostaviť rodokmeň

0
382
Bánovčan Juraj Snopek krstí knihu

„Pátranie po koreňoch je pomníček môjmu nebohému otcovi,“ prezrádza muž, ktorému učarovala genealógia.

Hovoríme, že mládež nepozná históriu, že nemá historické povedomie. Kritizujeme, a píšeme tým vysvedčenie škole a učiteľom. Hľadáme príčiny aj riešenia. Školíme vyškolených, najnovšie už aj k osmičkovým výročiam. Len aby sme nič nepremeškali.
V tej rýchlosti zabúdame, že ak chceme poznať národnú históriu, musíme poznať svoju vlastnú. Kedysi mi moja babička rozprávala, ako sa žilo, keď si ľudie od grófa roličky kupuvali. Od otecka som zas počula, prečo odmietal vstúpiť do družstva. Žiadna učebnica dejepisu nenahradí rozprávanie rodičov, starých či prastarých rodičov. Aj preto je škoda, že projekt Ľubomíra Pajtinku Pátranie po predkoch i napriek záujmu žiakov a starých rodičov nemal podporu ministerstva a po dvanástich rokoch zanikol.

Žijeme rýchlo, nemáme čas a necítime ani potrebu, aby sme si ako rodina sadli spolu za stôl a porozprávali sa. Nepoznáme svoje korene. Nevieme, kto sme, odkiaľ sme prišli, kto boli naši predkovia. A keď sa nám pominú, potom banujeme, že sme sa nepýtali.

Sú ľudia, pre ktorých je história záľubou. Možno nejaký príbeh,fotografia,stará listina a možno len obyčajná ľudská zvedavosť ich priviedla k tomu, aby pátrali po svojich predkoch. Sú ľudia, na ktorých sme hrdí. Takýmto vzácnym človekom, ktorému učarovala genealógia, je aj Bánovčan Juraj Snopek. Niekdajší absolvent bánovského gymnázia, dnes hlavný kontrolór dopravy na Generálnom riaditeľstve ŽSR. Pátral po svojich predkoch a získal toľko poznatkov, až z toho bola kniha. Aká cesta viedla od myšlienky až k nej, nám porozpráva už sám autor.

Začnime školou, pán Snopek. Hoci dejepis bol vaším obľúbeným predmetom, predsa ste sa vydali iným smerom. Prečo?

Na železnicu ma nasmerovala obyčajná ľudská závisť. S odstupom času, potom, ako mi oznámili, že nebudem prijatý na štúdium histórie, prenikla ku mne informácia, že nejaký „dobrák“ napísal na vtedajší krajský národný výbor sťažnosť – niečo v tom zmysle, že predsa nemôže študovať na Filozofickej fakulte UK chlapec, ktorý miništroval a chodí do kostola. To bolo v časoch socializmu. Blížil sa začiatok školského roka, takže som sa niekde musel zamestnať.So spolužiakom sme začali pracovať na železničnej stanici v Topoľčanoch. Následne som sa rozhodol študovať železničnú dopravu na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline. Tento odbor mi prirástol k srdcu, aj keď dnes železnicu mnohí zatracujú. V konečnom dôsledku som aj rád, keď vidím, v akých podmienkach pracujú dnes historici a archivári, najmä ako je ohodnotená ich práca.

Akých ste mali učiteľov?

Veľmi dobrých, až vynikajúcich! Samozrejme, nie s každým si sadnete nielen na prvýkrát, ale ani nikdy v živote. No na druhej strane, aj takýmto učiteľom som vďačný, že ma veľa naučili. Nikdy nezabudnem na moju prvú pani učiteľku Šurkovú. Rovnako tak na učiteľov slovenčiny pána Hanka a pána Kováčika. Veľa nás naučil aj triedny učiteľ pán Amrein na IV. Základnej deväťročnej škole v Bánovciach nad Bebravou. Na tejto škole bola pre mňa nezabudnuteľnou pani učiteľka Ďurčová. Kto pri nej nepochopil matematiku, musel byť zrejme z inej planéty. Z bánovského gymnázia to boli takmer všetci – od triednej profesorky Hudecovej, cez profesora Kolačana, ktorý nás učil dejepis, až po nebohého Pavla Čúvalu.

Prečo podľa vás mladí ľudia nepoznajú históriu?

História je humanitný predmet, ktorý vyžaduje rozsiahle znalosti a skôr sloniu pamäť na rôzne udalosti a k nim prislúchajúce roky alebo aspoň obdobie. Je to kvantum informácií, ktoré si človek musí zapamätať. Pre dnešnú mládež je jednoduchšie si tieto informácie vyhľadať na internete ak treba. A im jednoducho netreba… Žijú tu a teraz, pre túto chvíľu. Samozrejme, česť výnimkám! Som nepríjemne prekvapený, ak mnohí nevedia k nejakej udalosti nielenže priradiť rok, ale ani obdobie či storočie. Úplne najhoršie v súčasnosti je však prekrúcanie historických faktov a takto prekrútené prezentovať ako pravdu.

Rozprávate sa doma o svojich predkoch? 

Áno. A odvtedy, ako sa venujem genealógii, je to častejšie. Zväčša boli príbuzní veľmi prekvapení mojimi výsledkami bádania. Zároveň sa im akoby rozjasňovala pamäť a na svetlo sveta sa dostávali detaily, ktoré by inak zapadli prachom zabudnutia.

Prečo by sme mali poznať svoje korene? 

Človek by mal vedieť, odkiaľ pochádza, kto boli jeho predkovia. Tí vtlačili svojim potomkom nielen genetickú pečať, ale aj pečať svojej životnej cesty, pričom obe nesporne ovplyvňujú naše bytie.

A vás čo priviedlo k pátraniu po vašich koreňoch?

Začnem trochu zoširoka, pretože sa to nedá vyjadriť jednou vetou. A ak, tak by znela asi takto: „Toto je pomníček môjmu nebohému otcovi.“ Asi pred desiatimi rokmi, keď bol môj otec dosť chorľavý, sa ukázalo, že v rodine existuje notes s poznámkami, či akýmisi spomienkami môjho nebohého strýka, ktorý bol o sedemnásť rokov starší od môjho otca. Jeho spomienky vyvolali v mojom otcovi vlnu nostalgie za pôvodným domovom, ale ťažko sa čítali. Chcel som urobiť otcovi radosť, a tak som sa dal do ich prepisovania s pomocou viacerých členov rodiny. Pochopiteľne, že historické udalosti, na pozadí ktorých sa všetko odohrávalo, som sa snažil overovať, a tak vzniklo, podľa mňa, vcelku zaujímavé dielko o živote mojich starých rodičov a prarodičov s odkazom aj pre naše deti. Pri tej príležitosti som si potreboval overiť aj identitu v zápiskoch spomínaného grófa Attems-Gilleis, takže som sa venoval trochu aj jeho rodokmeňu. Otec tieto pamäti čítal znova a znova – nič iné ho nezaujímalo. A práve v tom období sa ozvali naši príbuzní z Argentíny, o ktorých sme akosi matne tušili, ale nevedeli sme, kde žijú, ako žijú, kto sú. Jeden z nich prišiel na návštevu Slovenska spolu s manželkou a vyslovil želanie stretnúť sa so svojimi príbuznými. A keďže môj otec pochádzal z veľmi početnej rodiny, prišli na stretnutie len zástupcovia ich generácie. Na tomto stretnutí sa veľa rozprávalo o časoch minulých a aby všetci zúčastnení vedeli, ako je to s príbuzenskými vzťahmi, nakreslila sa na servítok jednoduchá schéma vzťahov od môjho pradeda až k súčasníkom. Keď som si prezeral fotografie z tejto akcie a videl na fotografii aj tento servítok, okamžite to prišlo. Túžil som spoznať svojich predkov bližšie, a tak som sa znova dal do hľadania. Najskôr na internete, kde som pochopiteľne takmer nič nenašiel, ale prešiel som mnoho stránok genealógov amatérov. Videl som pred sebou možnosti, videl som mnoho príkladov, ako to robiť, a tak som sa do toho pustil.

Čo je na genealógii najkrajšie a čo najťažšie?

Najkrajšie je to, keď odhaľujete celé generácie predkov, pohlcuje vás to ako droga. Chcete sa dostať čo najďalej, chcete vedieť čo najviac o nich. Teda poznať nielen ich mená a dátumy narodenia, sobáša či úmrtia, ale aj to, čím boli, aké boli ich ekonomické možnosti, ako sa zapísali do regionálnej či krajinskej histórie. Zároveň je to však aj najťažšie, pretože nie vždy sa stretnete s dostatkom či prístupnosťou archívnych dokumentov. Vtedy sa vás začína zmocňovať pocit zúfalstva, že sa nebudete môcť ďalej posunúť. A treba povedať, že k takémuto bodu sa dostane veľa bádateľov.

Čo poradíte pátračom začiatočníkom?

To, čo nájdu v akejkoľvek genealogickej príručke. Teda začať doma, u svojich rodičov, starých rodičov, najstarších príbuzných. Ak dajú dohromady všetky ich dokumenty, majú slušný základ na to, aby mohli začať. Pri zhromažďovaní dokumentov netreba zabudnúť pýtať sa príbuzných na všetko, čo spomínajú zo svojej mladosti, čo si pamätajú z minulosti. Tu však upozorním na jednu vec – všetky spomienky a „povedačky“ v rodine si treba poznamenať, no narábať s nimi treba veľmi kriticky a pokiaľ možno, overiť si ich. Informácia, že prababka bola zo šľachtickej rodiny, alebo že váš rod pochádza z inej krajiny, môže byť zmesou rôznych rodinných legiend. Viete, ako to je s podávaním jednej vety od prvej osoby postupne k ďalším osobám. Na konci má pôvodná veta úplne iný význam. A takto to môže byť aj s rodinnými legendami. Ak máte priezvisko podobné s priezviskom známeho šľachtického rodu, nemusí to nevyhnutne znamenať, že k tomuto rodu patríte. To dokážete jedine serióznym bádaním.

Aká cesta viedla od myšlienky na knihu až ku knihe samotnej?

Tá cesta je trochu dlhšia. Pred časom sme s podobným nadšencom genealógie Marekom Tettingerom založili webovú stránku geni.sk, kde uverejňujeme články v snahe pomôcť nielen začínajúcim, ale aj pokročilým bádateľom. Takýto obsah na slovenskom internete chýbal a ja osobne, keď som začínal, som čerpal poznatky a námety z českých webových stránok a fór. Články sa vždy snažíme napísať čo najjednoduchším spôsobom, aby problematike porozumel ktokoľvek, pričom sa snažíme, aby neboli dlhé a unavujúce. K stránke pribudlo aj fórum, ktoré má dnes 1511 užívateľov, 3509 tém a 19191 príspevkov. V príspevkoch nováčikov sme si všimli takmer podobné otázky alebo stále tie isté opakujúce sa chyby pri pátraní. A hoci máme na webovej stránke základný seriál o tom, ako začať pátrať po predkoch, stále viac v nás zrela myšlienka zhrnúť naše poznatky a skúsenosti do jedného diela. Tým skôr, že neustále rastie záujem o pátranie po predkoch. Keďže „dnes je všetko na webe“, mnoho začínajúcich je aj takých, ktorí si myslia, že nájdu svoj rodokmeň po zadaní svojho priezviska do vyhľadávača na internete.
Odrazu prišla ponuka od vydavateľstva Ikar na napísanie takejto knihy. Keď sme prikývli, už sme mali nad sebou hrozbu v podobe termínov a záväzkov. Našťastie, všetky sme včas dodržali tak, aby kniha vyšla v dohodnutom termíne a rozsahu.

Čo všetko v nej nájdeme?

Naším prvoradým cieľom bolo, aby kniha nebola vyslovene odbornou literatúrou, ale aby krok za krokom doviedla kohokoľvek k aktívnemu pátraniu po predkoch. Tak, aby sa dostal k ich poznaniu. Kniha obsahuje nielen definície a pojmy, ktoré sa v genealógii používajú, ale najmä spôsoby ako hľadať, kde hľadať, v ktorých dokumentoch, a čo všetko sa z týchto dokumentov môže bádateľ dozvedieť. Zároveň upozorňujeme na chyby, ktorých sa začiatočníci dopúšťajú, a čo by nemali pri bádaní prehliadať. Kniha obsahuje aj veľa priamych odkazov na webové stránky, ktoré je možné použiť pri hľadaní informácií o predkoch. Takmer každý druh dokumentu, s ktorým sa bežne stretne bádateľ pri pátraní po predkoch, je uvedený ako ilustrácia. Pokiaľ ide o cudzojazyčný text, je v knihe uvedený aj jeho preklad. Aby to nebola iba teória a rady, obsahuje kniha aj praktický príklad pátrania po predkoch, založený na reálnom výskume, takže si tieto výsledky môže čitateľ aj sám overiť. V neposlednom rade kniha obsahuje aj odporúčania, ako nakladať so získanými informáciami, kde a ako ich uchovávať, stručný prehľad najpoužívanejších genealogických programov. V závere knihy aj malý latinsko-slovenský a maďarsko-slovenský slovník najpoužívanejších výrazov, s ktorými sa bádateľ môže stretnúť v matrikách. Slová sú rozdelené na jednotlivé časti – číslovky a dátumy, povolania a sociálny status, rodina a rodinné vzťahy a choroby a príčiny úmrtia.

Autor: Mária Škultétyová

ZDIEĽAŤ

Pridaj komentár

Predchádzajúci článokEkodiel cup 2018 vyhrala Lokomotíva Trnava
Ďalší článokNa Makove dobre a zdravo
V regionálnych novinách TAJMS som zodpovedný za celú tímovú prácu redakcie. Píšem a pripravujem informačné články z bánovského regiónu, reportáže a rozhovory z terénu, firemné advertoriály, komentáre, stručné aktuality, ďalšie PR materiály, ktoré si zákazníci žiadajú.